Veľká noc v Adršpachu

Magazín

Po povinnej ochutnávke zeleného piva sme už mohli vyraziť smer Adršpach. Každému je asi jasné, že nájsť  tam ubytovanie v tomto ročnom období je pomerne náročné, mne sa to ale zázrakom podarilo. Ak ale chcete tip na ubytovanie, tak odo mňa ho nedostanete. Len pre ilustráciu, už po výstupe z vlaku v Hodkovicích sa nás jeden z 115 obyvateľov obce pýtal, prečo sme sa ubytovali akurát tam. Nie že by to bol nejaký strašný punk, to nie, ale za teplotu v izbách a množstvo vody by sa nemuseli hanbiť ani portugalské domácnosti – ako radiátor fungovalo otvorené okno a bojler zvládol zohriať toľko teplej vody, čo by stačilo na umytie jedného prstu na nohe. 

Do Adršpachu sme ale nešli kvôli wellnesu! Hneď v nedeľu (áno, Veľkonočnú nedeľu; áno, ja viem) sme sa vybrali do skalného mesta. Pán domáci nám hovoril, že tam cez les budeme za pol hodiny, že sú to max 3 km. My sme tých kilometrov ušli 10 a slušne sme sa postavili do radu. Neoľutovali sme, krajobrazy sa nám otvárali neskutočné. Ako ale poniektorí horolezci dokážu na niektoré tie hladké steny vyliezť, je mi stále záhadou.

V pondelok sa citeľne ochladilo, a preto sme sa vybrali do ešte väčšieho skalného mesta – do Teplických skal. Okrem nádherných výhľadov ako z Pána prsteňov sme sa občas brodili snehom a neunikla nám ani Pani Poľka. Poľskí turisti sú všade známi, tých asi nemusím bližšie popisovať, no a vždy sa nájde nejaká tá Pani Poľka. Pani Poľka púta pozornosť už z diaľky svojím vystupovaním a oblečením – do lesa sú predsa najvhodnejšie žiarivo biele tenisky, trošku menej biele tepláky, žiarivo ružový kabát a na ruke Prada, že. Pani Poľka je vždy sprevádzaná Pánom Poliakom, ktorý sa často tvári pomerne nešťastne, asi to bude tým, že je neustále sekírovaný a na chrbte má krosnu.

Čo by som ešte rada vyzdvihla, je klasické miesto na stravovanie v Adršpachu – Hostinec u Tošováka. Je to úžasná hospoda, kde sa nepodáva ani capuccino, ani americano, ani žiadne iné talianske slová, a vegetariáni a vegáni by to tam asi tiež neocenili. Hostinec u Tošováka je totiž vyhlásená horolezecká reštaurácia, kde zo stropu vysia karabíny a lezečky, na stene miesto gobelínov vysia sedáky a som si istá, že miesto prachu tam všade poletuje „maglajz“. Servíruje sa tam pivo s pivom, česká kuchyňa s pivom a miesto iontových nápojov sa podáva zas pivo, aby sa horolezci po lezení na holých stenách zotavili. S Raffou sme zhodnotili, že sme už o 9 rokov staršie ako pre  9 rokmi a radšej sme si dali šlofíčka na slniečku. S pivom.