Barcelona v čase korony

Nie som ale taký dobrodruh, ako som už minule spomenula, tento výlet sme naplánovali už dlho dopredu, a to so všetkým, čo k tomu patrí – vlak, letenky, ubytovanie, tipy od známych, kam sa ísť najesť, no všetko. Asi nemusím spomínať, že tri týždne pred odjazdom som s malou dušičkou sledovala správy, ako sa situácia vyvíja (tu v Alicante si totiž žijeme v takmer bezkoronovej bubline), ale vesmír ma vypočul a vyrazili sme.

Na 4,5-hodinovú cestu vlakom, ktorá nakoniec trvala hodín 5, budem spomínať ešte dlho, pretože je to prvá cesta v histórii môjho cestovania, ktorú som neprespala. Ani sekundu. To mám beztak za to, že som sa môjmu milému chválila, aké je to skvelé celú cestu prespať, keď sa človek správne poskladá na sedadle (jemu to nejde)…. No, celý čas som sa dívala z okna, ale nakoniec to bolo aj celkom fajn, pretože jakmile sme opustili hranice Valencie a vstúpili na územie Katalánska, uzreli sme niečo, čo som ja teda nevidela už tak pol roka. Zeleň. Trávu. Stromy. Všetko to, čo na tomto vyprahnutom juhu nemáme. A hlavne, Barcelona nás prekvapila vlhkosťou pod hranicou 50 %, takže aj chodenie po uliciach bolo prekvapivo v pohode. Apropo barcelonské ulice – nie je tam nikto. Už ma na to upozorňovala moja Lenka, ktorá tam bola služobne (má veľmi zaujímavú prácu, ale o tom inokedy), no zažiť to na vlastnej koži, to je o niečom inom. Na La Ramble nebolo ani nohy. Fakt. Sebecky musím priznať, že bolo veľmi príjemné nemusieť sa predierať davmi turistov, a možno aj preto sme behom 3 dní nachodili cez 60 km, ale má to aj svoje tienisté stránky – veľké  množstvo kaviarní a reštaurácií muselo zavrieť. Samozrejme tieto informácie Google Maps častokrát nemá, takže z vytipovaných 5 hipsterských kaviarní sme boli v jednej (názov Satan´s pri výbere inak dosť pomohol). Ja si na to teda nepotrpím, ale vraj len v tých majú slušné kafe, tak teda dobre. Inak sme si prešli to najhlavnejšie (šlo hlavne o to mať pohodičku) a hlavne sme celú noc spali. Celú. V hoteli sme totiž mali všetky výdobytky modernej doby – izolujúce okná, múry a termostat – takže žiadny hluk sa nekonal a pri 22° som spala ako bábätko. Žiadne budenie sa každú hodinu na to, že sa marinujem vo vlastnom pote. Žiadna 80 %-ná vlhkosť. Žiadni opití turisti, ktorí spievajú presne pod vaším balkónom. Proste nič, len ticho a zima. Dovolenka ako sa patrí!

A teraz pár praktických detailov:

  • ubytovanie: odporúčam Casa Vaganto. Fakt krásny hotelík v centre mesta (čo by kameňom dohodil od La Rambly), a dokonca aj v týchto krušných koronových časoch podávajú raňajky, ale sebou.
  • stravovanie: úplne som sa zamilovala do Veggie garden. Nie som síce vegánka, ale vegánske jedlo mi veľmi chutí, a v tomto teple vždy dobre padne si dať niečo ľahšie, a tak strašne dobré! Boli sme tam behom 3 dní dvakrát, to asi hovorí za všetko. Majú meníčka za 10€ – dva chody, nápoj a dezert (ešte hodinu som potom odfukovala), alebo za 8 a 9€, no proste krásne ceny a ešte krajšie jedlo. A nie, neplatia mi za reklamu. Ale mohli by 🙂 
    Inak je tu samozrejme Calle Blai, ktorá je plná tapas reštaurácií, no a hneď vedľa Sagrady Famílie je skvelé čínske bistro  El bund 18, kde som si dala konečne poriadnu polievku.
  • turistovanie – asi po prvýkrát v živote som nešla na free walking tour, ale nevadí. Všetko o Gaudím som si zistila z internetov a vlastne mi to aj stačilo. Keď som sa dočítala, že výzdobu Casa Batlló Gaudí vyrobil zo zvyškov skla z obchodíku vedľa, moje zero-waste srdce poriadne zaplesalo 🙂 pre celkom pekný výhľad na Sagrada Famíliu odporúčam rezervovať si stôl na terase hotela Ayre Rosellón. 

Bolo skvelé sa do Barcelony po 5 rokoch vrátiť, a aj napriek zvláštnym podmienkam, v ktorých si tu v Španielsku momentálne žijeme, to bol skvelý, kultúrne obohacujúci, pohybovo aktívny výlet. No a odtiaľ sme zamierili do môjho milovaného Ovieda, ale o tom až zajtra. Krásny večer!