V pondelok sme sa vrátili do Brna a šla som navštíviť kamarátku, ktorej sa v decembri narodil malý Janko. Najsladšie dieťa na svete, prisahám. Musela som si ho proste podržať, a tu by som chcela vzdať hold všetkým matkám – ste skvelé. Po pol hodine som si necítila ruky, a matky tie deti nosia neustále.

Neuveriteľné. Popoludní sme si zašli na vafličku do Kafecu s ďalšou dosť tehotnou kamarátkou, a to bol znovu pokec za všetky drobné.

Tam som si uvedomila, že síce tu v Alicante mám svoju skupinku – mojich chlapcov – ktorých mám najradšej na svete, ale nenahradia mi moje ženské spriaznené duše. Asi ani nemusím hovoriť, že sme s dievčatami nestihli prebrať vôbec nič.

No a včera som priletela do Alicante. Hneď po pristátí mi zošalel whatsapp, nakoľko ma všetci kamaráti upozorňovali, že nesmiem do kanclu. Skrátka a dobre, bola som v severnom Taliansku, vyskytlo sa tam pár prípadov koronavírusu, a tak musím na 14 dní do izolácie. Proste mám zaracha. Čo mám robiť?

Ja fakt neviem, ale už po 16 hodinách mi z toho dosť hrabe a už to so mnou šije, že by som potrebovala niečo robiť. Prosím, ak máte nejaké dobré tipy na knižky / seriály / máte doma zvyšné ihlice, pošlite, budem veľmi vďačná. Na druhej strane, moja kamarátka Lucka hovorí, že nič sa nedeje bezdôvodne, tak mi asi osud naznačuje, nech sa naučím odpočívať. Nuž, veľa šťastia.

P.S. Titul príspevku som ukradla z Leničkinej glosy, tak to tu musím spomenúť, keď už pracujem s duševným vlastníctvom. Teda, teraz nepracujem. 

Publikováno: 1. 3. 2021