Bukurešť – mesto korporátov a rúšok

Po prílete som si všimla, že všetci, ale skutočne všetci, mali na tvári rúšku. Je jasné, že paranoja spojená s koronavírom zasiahla krehké rumunské duše veľmi hlboko, keďže okrem rúšok som všade videla nápisy s upozornením, aby sa ktokoľvek, kto má problém s dýchacími cestami, hlásil na bezpečtnostnej kontrole. Ja som do Bukurešti priletela s doznievajúcim kašľom a rozhodne som sa nikam hlásiť nechystala. Na pasovej kontrole som ale diskrétne zakašľala, a to ste mali vidieť tie zdesené pohľady uprené mojím smerom. Samozrejme, v tej chvíli som už musela zadržiavať záchvat kašľa a do vstupnej haly som vstúpila graciózne, kašľajúc jak tuberák.

Po náročnom lete sme sa šli okúpať do miestneho akvaparku, a sobotu sme strávili konzumáciou miestnych pív. Nefiltrovaný Staropramen ma vystrelil skoro až do neba. Dokonca som našla frančízu The Pub, ale miesto poctivej plzne tam čapovali Tuborg, takže to hodnotím dosť negatívne.

V nedeľu sme sa len prechádzali po meste, zašli sme do čajovne Bohemia TeaHouse (fakt výborná) a večer sme sa prešli do parku Herastrau. Verím tomu, že je krásny, ale verejné osvetlenie asi nefungovalo, takže som z neho videla asi tak toto: