Ešte počas Erasmu v Lisabone sme sa s kamarátkou Janou počas jedného bujarého večera dohodli, že pôjdeme spolu na Madeiru. Však to je odtiaľ ako keby kameňom dohodil a vôbec, čo budeme sedieť doma. A prečo by sme aj cestovali elegantne, keď to ide na punk a cez couchsurfing. 

Našli sme si teda hostiteľa, urobili si plán a v nekresťanskom čase sme vyrazili smer Funchal.

Mali sme každopádne trošku bobky. Predsa len je Madeira taký kúsok zeme pohodený kdesi v Atlantiku, podobne ako Azorské ostrovy. Ako sme si rozumne vygooglili, trošku tam fučí a na extra krátkom runwayi smú pristávať len skúsení piloti so špeciálnym výcvikom. 

Všetko ale dobre dopadlo a aby som pravdu povedala, v živote som hladšie pristátie nezažila (i keď tá šípka na skale, ktorá pilotovi naznačuje, kde by to vlastne mal pristáť, bola trošku desivá). 

Hneď po prílete sme si ako správne turistky prenajali auto a rozhodli sa urobiť si krátky výlet do malej dedinky blízko, Machico. Vraj 16 km. Nejak sa nám podarilo po tých hrozne strmých a úzkych cestách najazdiť km 64 a ono to Machico furt nikde, tak sme sa len zastavili na čaj v takej malej krčmičke, kde sme dostali zdarma asi 146 banánov a na 3 dni sme mali o jedlo vystarané.

Ďalšia plánovaná zastávka bol najvyšší bod ostrova – Pico do Ariero. Tam už sa GPS-ka hecla a na vrchol sme došli, ale po tých cestách a kopcoch to bolo pekne o hubu, ono nie je úplne sranda za sebou ťahať kolónu na jednotke.

Všetko sme ale zvládli, teda až na parkovanie, to Janička radšej vystúpila a poprosila milého sympatického Frantíka, ktorý sa na mojich parking skills dobre bavil, aby nám to teda zaparkoval. Najprv sa mi snažil rozjazd do kopca vysvetliť, ten ja ale teoreticky ovládam.

Ono sa tomu autu proste nechcelo. Frantík nám to teda zaparkoval, čo zaparkoval, úplne kráľovsky zacúval. Prečo hovorím kráľovsky – také autá tam boli presne dve, naše a to jeho. Však sa na nás nejakí Nemci uznanlivo usmievali, keď som veľmi elegantne vyparkovala. O 10 minút neskôr som to auto nabúrala.

Tým sa nám pobyt na kopci malinko predĺžil, ale dostali sme potom druhé auto a pokračovali, ako inak, do kopca na Caba Giaro. To je taká vyhliadka, odkiaľ to pokračuje strmým zrázom asi 400 metrov dolu do oceánu a aby ste mali lepší pocit, tak je tam sklenená podlaha. Západ slnka je tam ale boží. 

Bol to ale dlhý deň, tak sme sa vydali smer Funchal, kde ma v kopci asi len 17 krát vytrúbili miestni gentlemani, keď som sa za zvuku pretáčajúcich sa pneumatík pohýnala.

Sadli sme si do prvého baru, ktorý sme našli, dali si pár rund ponchy, skamarátili sa s osadenstvom celého baru a keď si po nás náš veľmi sympatický couchsurfer prišiel, určite sme naňho urobili skvelý dojem. Asi nemusím hovoriť, že som už nešoférovala.

Deň druhý

To auto sme radšej vrátili do požičovne a rozhodli sa zveriť svoje životy do rúk miestnych šoférov. Funchal sme skúkli teda celý, je tam všade skvelý street art a na to, aké je to tam turistické, to teda vôbec nebolo drahé. Banánov sme už mali plné zuby, tak sme si zašli do miestnej reštaurácii a napráskali sa na ďalšie dva dni za krásnych 10 eur.

No a nebola by to Jana, keby nechcela vidieť sochu Ronalda. Je v trochu nadživotnej veľkosti a nie úplne cudná, tak som ju trochu vycenzúrovala. 

S Jankou sme sa prekrstili na terénkozy a vybrali sa na túru, oni tomu radi na Madeire hovoria levanda. My sme si vybrali Levandu do furado, čo je v podstate taká príjemná prechádzka, kde na vás občas prší, občas aj nie, všade je to nejaký vodopád a občas aj nejaký ten krík, ktorý slúži turistom ako záchod.

Ale my sme sebou mali ešte furt banány a všetko bolo fajn. Akurát jazdy autobusom sú vždy zaujímavé. Okrem klasických zákrut, kde sa človek cíti ako na kolotoči, je na Madeire móda mať v buse drevené sedačky.

Okrem toho, že to bolí, je to extrémne nepohodlné, ak nosíte legíny. Trošku sa to šmýka a lietate v tých zákrutách zo strany na stranu, ale tak len tak sedieť tiež nie je zdravé a svaly treba posilovať, že.

Rady a ponaučenie na záver? Šoférovanie by som nechala na niekoho iného a radšej si užila krajinu. Nie že by tam na blbých turistov zvyknutí neboli, nám sa po búračke v požičovni len smiali, ale predsa len je lepšie nebyť skoro vrah.

Och, a ak sa niekto chystá na lov miestnych, vyhýbala by som sa miestnej špecialite, tzv. bolo de caco. A tiež by som sa snažila vyhýbať sa vjazdu na diaľnicu v protismere. Ale zase je kľudne možné, že tam niekde stretnete spolužiačku z výšky, a to sú vždy príjemné zážitky.

A ozaj, ten bar, kde sú všetci hrozne kamarátski a za 20 eur máte strašne veľa drinkov a nejakých tapas, tak ten je na rohu ulice niekde vo Funchali. Kde, na to si už nespomínam, ale tie moje spálené pneumatiky tam podľa mňa smrdia dodnes. 

Publikováno: 25. 2. 2021