Je Valencia v Rakúsku?

Európa

Občas sa nám s kamarátkou Lenkou stane, že nájdeme lacné letenky (a je nám v podstate jedno, kam) a letíme. Tak nejak to bolo s Valenciou, a neboli by sme to, pravdaže, my, keby presne počas nášho pobytu nemali v oblasti zúriť tropické búrky.

Miesto slnečného Španielska na nás teda čakalo teplé dusné Španielsko, ale aj tak sme si to krásne užili. Motto tohto kratučkého predĺženého víkendu bolo totiž „na pohodu“.

Pohodička nám začala už na letisku vo Viedni, kde sa mi podarilo sadnúť si na čokoládový croissant a moje žiarivo žlté nohavice už tak žlté neboli.

Ubytovali sme sa cez Airbnb u trošku zvláštnej Ukrajinky, ale rozpačité dojmy napravilo malinké šteniatko, ktoré sa zamilovalo do mojich šnúrok od topánok a pompézne mi ich rozväzovalo. Po bolestivom rozlúčení sme si dali asi najlepšie raňajky v živote v absolútne nešpanielskej kaviarničke Liaopastel, kde sme za úplne kráľovské raňajky zaplatili ani nie 6 eur.

A to sme si mysleli, že po večeri plnom tapas už nezvládneme nič iné. Horchata, fartons (je to pečivo!) a napolitanas zmizli raz prásk a my sme nadšene vyrazili na 15 km prechádzku po meste.

Celý deň sme sa po Valencii prechádzali, dali sme si klasicky džusíček na trhu, vzali sme útokom Kiko, Mercadonu a miestne kníhkupectvá no a, pravdaže, zmokli sme.

Nebolo by to ale Španielsko, keby sme hneď nestretli ochotného černoška, ktorý nám velice ochotne predal pláštenky, takže sme sa po zvyšok dňa prechádzali po meste a la „sáčky do koša„. Vrcholom programu bola emblémová Ciudad de las Artes y de las Ciencias, kde sme sa presne tak, ako pred 4 rokmi, kochali dielom Santiaga Caltravu. 

Ako som spomínala už na začiatku, niesol sa celý výlet v znamení pohodičky, a tá pokračovala aj v turistickom mestečku neďaleko Valencie – Oropesa del mar. Pod turistickým mestečkom si domyslite klasický prázdninový kolos pre dôchodcov a rodiny s deťmi, ktorý z človeka za normálnych okolností vysaje dušu, ale takto mimo sezónu je to veľmi príjemné, opustené miesto.

V nedeľu sa totiž aj napriek predpovedi sľubujúcej dážď krásne vyčasilo, a tak sme sa len prechádzali po pláži, do ponožiek si nazberali kopec piesku, užívali si slniečko a pohodičku a, presne podľa plánu, bez prestania sme jedli. Lenke som sľúbila, že sa budem napchávať rybami, a tak sa aj stalo.

Čo nás ale prekvapilo, tak na nás nikto, ale naozaj nikto, na ulici nepokrikoval (ak teda nepočítam jedného pomerne opitého pána). To sme už naozaj považované za staré?

Pohodička pokračovala až na cestu na letisko, kde nás zastihla správa, že náš let má meškanie, vďaka čomu sme, pravdaže, nestihli posledný spoj do Brna. Po 26 stupňoch v Oropese bolo 5°C vo Viedni pekná facka, to ale nebolo to najhoršie.

Na tom letisku je taká zima, ale taká zima, že som si pod seba dala časopisy a uvažovala som, že sa prikryjem novinami – lenže som žiadne nemala. Do Brna sme sa vrátili o 8 ráno, dohromady spali asi 2 hodiny, za to ale kultivovane s otvorenou pusou, a pekne krásne valili do práce. No a musím povedať, že pohodičku si svojím spôsobom stále držím.

Suma sumárum, na krátke výlety asi neexistuje lepšie miesto než Španielsko. Počasie je takmer garantované, jedlo výborné, nič nefunguje (ale človeka to zas až tak neštve) a hlavne, prechádzka po pláži je úžasná psychohygiena s pedikúrou ako bonusom.