A do hája už s tou pozitívnosťou!

Nie že by som ja podobné príspevky sama nepublikovala, práve naopak. To bolo ale v čase, keď som ešte tak nejak bola plná optimizmu a dúfala, že sa to celé dá tak nejak do normálu ako všade za hranicami Španielska. Nestalo sa.

Zatiaľ čo v civilizovanom svete je ľuďom stále umožnené chodiť na prechádzky do prírody a celkovo sa voľne pohybovať, tu sme už pekne dlho v podstate držaní pod zámkom, a to doslova. Najnovšie nad mestom lietajú drony a kontrolujú, ktorý ničomník si čo i len dovolí vkročiť do parku a policajti vehementne zastavujú ľudí na ulici a kontrolujú, prečo tam vlastne človek je. Minulý tždeň sa to stalo môjmu spolubývajúcemu. Venčil a akurát keď dvíhal zo zeme “produkt”, pristúpil k nemu policajt, že už dovenčil a nech sa preukáže občianskym preukazom. Nuž, ten sa ťažko hľadá, keď máte v jednej ruke vodítko a v druhej doslova h…., tak chvíľku váhal, čo mu má dať podržať 🙂 Proti situácii sa už začali búriť hlavne rodiny s deťmi, a tak vláda prišla s krokom, že deti budú môcť ísť s rodičmi na nákup, do banky a k doktorovi. Takú vlnu intenretovej nenávisti som teda nevidela ešte ani na instagrame Nely Slovákovej, každopádne zabralo to. Od pondelka budú môcť deti mladšie ako 14 rokov s jedným dospelým na prechádzku. Máte viac detí a niektoré už majú 15 a viac? Tak to máte smolu. 

Sľúbené uvoľnenie opatrení týkajúce sa športovania vonku sa nekonalo, južania sa asi nehýbu alebo čo. Moji spolubývajúci sa teda rozhodne nehýbu ani náhodou, ale predpokladám, že to je nejaká zvláštna sorta ľudí a vlastne by to bolo aj na osobitný príspevok. V krátkosti len zhrniem, že o ekológii, rozumnom hospodárení, hygiene a dodržiavaní pravidiel nikdy nepočuli.

Samozrejme, že situácia má nie úplne dobrý vplyv na psychiku, to vnímam na sebe aj na kolegoch – nálada sa nám všetkým mení z minúty na minútu a už nás nasierajú aj veci, nad ktorými by sme za bežných okolností mávli rukou. Mne už napríklad padne dosť zaťažko sa aj z niečoho tešiť, tak úprimne. Keď sa na porade včera kolegyne vytešovali, ako sa pôjdu s deckami prejsť, musela som vypnúť kameru a ísť sa vyplakať. Tento rys svojej osobnosti som teda rozhodne nepoznala 🙂

Aby som ale nebola len negatívna, som stále strašne vďačná, že som zdravá a že mám virtuálne okolo seba všetky svoje kamarátky, kamarátov, sestru, babičku a otca, s ktorými som v úžasne úzkom kontakte a bez ktorých by som si už asi fakt hodila slučku. Lenička, Lucka, Lucka a Miška, Vám patrí jedno obrovské ďakujem. A až to bude možné, tak minimálne sud vína 🙂 

Na záver – užívajte si prírodu, noste rúška a buďte zdraví. Ja sa idem ďalej tešiť svojou letargiou. V e-maili som čítala, že cítiť sa pod psa je úplne normálne. Asi to bude pravda.