Ešte predtým, než som šla do Lisabonu, sme sa s jedným mojím porugalským známym dohodli, že spolu podnikneme nejaký ten výlet. Keďže Ryanair otvoril nové linky z Lisabonu, voľba padla na Azory, konkrétne na ostrov São Miguel.

Ja som, klasicky, všetko naplánovala pomaly na minútu, ale to by som nebola ja, aby sa niečo nedokafralo, kamarát nakoniec kvôli pracovným povinnostiam nemohol ísť. Nevadí, pôjdem sama, hovorila som si hrdinsky, zatiaľ čo som vo všetkých možných facebookových skupinách hľadala niekoho, kto by šiel so mnou.

Našťastie sa našli dve kočky zo Slovenska, Mária a Mária, ktoré tam mali byť v podstate v tom istom termíne. Našli si Couchsurfera, napísala som mu aj ja, Edo mi napísal, že ma rád uvidí, a odletela som. Žiadny plán, no nič, však doteraz mám tik v oku, keď si na to spomeniem.

Dohromady sme tam strávili 4 noci a keďže si už fakt nespomínam, ako za sebou udalosti a výlety nasledovali, vybrala som pár highlightov, ktoré mi v pamäti utkveli.

Edova ruina

Keď mi Mária písala, že ten Couchsurfing je totálny punk, stále som tak nejak dúfala, že si robí srandu a že to nakoniec bude v pohode. Nádej pretrvávala, aj keď po mňa M&M prišli do hlavného mesta Ponta Delgada a spolu s ďalším couchsurferom Michom z Holandska mi farbisto popisovali, aká je to ruina.

To som už takmer prepadla depresii, ale stále som si zachovávala nádej, že si zo mňa robia prču. Nerobili.

Eduardo sa ukázal byť veľmi alternatívny človek, o ktorom sme sa potom dopočuli v dedine, že je trošku blázon, ale to je vec názoru, možno sme im len zle rozumeli, tá azorská portugalčina je predsa len prasáreň. Každopádne, jeho dom, to bolo niečo.

Myslím, že svojho času to musela byť krásna stavba, ale akosi sa na ňu zabudlo a dnes je to len taký zlý vtip, že sme si ju odfotili len z diaľky.

Bez elektriny, tečúcej teplej vody, bez okien – tie boli teda zakryté matracou, ale aj tak na mňa pršalo – a hlavne tam bola taká zima, že sme každý večer uvažovali, že predsa len budeme spať v aute. Zato z kúpeľne, kde bola obrovská diera v podlahe, bol výhľad nádherný. Len škoda, že sa nedala používať. 

Poslednú noc som to už nevydržala a keďže M, M a M odlietali už večer alebo skoro ráno, tak som šla do hostela, kde som sa tešila na dlhú úžasnú sprchu a teplú mäkkú posteľ bez ploštíc, dažďa a vetra. To sa mi aj podarilo, i keď vodu tam asi zohrievali sviečkou, tak to dlho trvalo.

Akurát som mala na izbe slečnu, ktorá väčšinu času strávila tým, že sedela na posteli, objímala si kolená, kývala sa dopredu dozadu a sem tam si vylepila facku. To som sa šla radšej najesť do mesta a ráno som zdrhala, jak to len šlo.

Miestna flóra a fauna

Azory sú známe ako veľmi veľmi zelené ostrovy, Edo nám tvrdil, že sa tam dá vidieť 666 odtieňov zelenej, a odvolával sa pri tom na nejaký výskum. Ten sa mi nikde dohľadať nepodarilo, ale verím mu to. Len škoda, že foťák to nevedel zachytiť.

Okrem divoko rastúcich paliem tam všade rastú hortenzie všetkých možných farieb, no a samozrejme nemôžu chýbať ananásové a čajové plantáže.

Ja som si na ananás vypestovala intoleranciu, ale na plantáži som sa vybláznila a čaj som si patrične užila. V miestnej malej fabričke majú totiž aj múzeum a ochutnávkovú miestnosť, kde to krásne vonia a vzoriek na ochutnávanie je tam neúrekom.

A ako je možné, že tam aj hrable, ktoré pichnete do zeme, vykvitnú? Určite je to hnojením. Niekde som čítala, že na ostrove je trikrát viac kráv než obyvateľov, čo sa patrične prejavuje aj na fakte, že počas výletov je sakramentsky dôležité dávať si pozor, kam človek stúpi.

Na druhej strane, maslovú krízu, ktorú sme zažili pred Vianocami, tam určite nikdy mať nebudú. O trochu menej je tam kôz, ale sú o to priateľskejšie. Nás si adoptovalo jedno kozliatko, všade nás sledovalo, až kým neprišli dvaja miestni a neodniesli si ho. Už sme ho nikdy nevideli.

São Miguel je ostrov sopečného pôvodu, čo sa na charaktere krajiny viditeľne prejavuje a kopčekov je tam neuveriteľne veľa. Takisto tam trochu fúka, ale k tomu sa dostanem, sem pripájam pár tipov na miesta, ktoré sa z mojej skúsenosti určite oplatí navštíviť.

Ponta Delgada – hlavné (a asi aj jediné) mesto ostrova. Okrem hostela so zaujímavým obyvateľstvom je tam pevnosť, kam som si kúpila vstupenku len preto, že chlapíkovi, čo predával lístky, to v uniforme veľmi svedčalo, každopádne sú tam krásne expozície o azorskej armáde.

Highlight je ale určite botanická záhrada, kde som strávila svoj posledný deň a kochala sa zeleňou a ako-tak pekným počasím.

Samozrejme, miestne obyvateľstvo je na turistov zvyknuté, stereotypy poznajú a tak som sa nevyhla obligátnej otázke „Pratar du svenska?“ Chlapec bol milý a celkom pekný, ale to už som musela na letisko. Pokecáme nabudúce.

Furnas – za predpokladu, že nemáte na ubytovaní teplú vodu, sú miestne termálne bazény tou správnou možnosťou na vykonanie hygieny a celkovo na odpočinok po náročnom dni plnom výletov. Vstup 4 € je už len taký bonus (akvaparky v iných častiach Európy by sa mali inšpirovať).

Ribeira Grande – ostrov má pomerne členité pobrežie a výhľady máte krásne v podstate z každého miesta, ale dedinka má svoje čaro a určite sa oplatí ísť sa tam prejsť. Nás ale poslali preč, v čase nášho pobytu tam panovali silné vetry a všetky reštaurácie na pobreží (takže vlastne všetky) museli kvôli vlnám zavrieť. 

Legoa das Sete Cidades – prekrásne dvojité dvojfarebné jazero v malebnom údolí. Jedno z nich je modré, druhé zelené, a všade naokolo kvitnú hortenzie.

Lagoa do Fogo – ak ste si niekedy googlili Azory, najpravdepodobnejšie vám vyskočila fotka tohto jazera. Pôsobí ako pomerne veľké, tak sme si naň vyčlenili 3 hodiny, za hodinu sme ho ale mali prejdené a potom sme už len mrzli a čakali na Eda, každopádne ten výhľad bol úchvatný.

Plantáž Chá Gorreana – tu asi nemusím vysvetľovať, o čo ide, proste ideálne miesto na prechádzku a na čaj o piatej.

Suma sumárum, Azorské ostrovy určite stoja za návštevu, ak máte radi miesta ešte nie úplne sprznené turizmom. Odporúčam si sebou vziať dobrý foťák, dobré topánky a už len stačí vyraziť niekam na výlet, zastaviť sa pri každom miradoure, ktoré cestou uvidíte, a už sa len kochať výhľadom na rozbúrený Atlantik a uvedomiť si, akí sme vlastne maličkí.

No a ako som spomínala, trochu tam fučí, takže ak budete mať také šťastie ako ja, zažijete opakovaný štart lietadla, ktoré kvôli protivetru nedokázalo nabrať dostatočnú rýchlosť.

Publikováno: 1. 3. 2021